Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Beneath The Trident’s Tomb” by mal byť posledným albumom fluidného celebritného blackmetalového uskupenia pod hlavičkou TWILIGHT. Či to tak naozaj bude, je ťažké predpovedať, pretože správy o rozpade sú tu pravidelné.
Okrem toho bola novinka nahratá zase s o niečo inou zostavou, odišli Blake Judd (NACHTMYSTIUM) a Aaron Turner (ISIS), prišiel Thurston Moore zo SONIC YOUTH. Koncentrácia egocentrických individualít síce zostáva na relatívne vysokej úrovni, no nie vždy vzíde z kontrastu dostatočná výsledná kvalita.
V osobnom pohľade patrí práve minulý „Monument To Time End“ k mojim obľúbeným albumom, pretože úspešne a umne kombinuje elementy domovských kapiel jednotlivých autorov do pôsobivého i keď nie sto percentne funkčného celku.
„Beneath The Trident’s Tomb” stavia na podobnom základe, ale aj vďaka dekonštrukcii zostavy smeruje mierne inam. Namiesto dominantnej postupne roztekajúcej sa atmosféry predchádzajúceho albumu dostávame material chladnejší, disharmonickejší a agresívnejší.
Akýmsi všade prítomným lepidlom sú na albume elektronické a gitarové „noise-industriálne“ ruchy nie nepodobné poslednému počinu NACHTMYSTIUM. To síce dáva nahrávke silne skreslený, až nervózny charakter, no nie vždy to pôsobí funkčne, často skôr rušivo až bezhlavo.
Ideálne je všetko namixované snáď len v prvej plnohodnotnej skladbe “Oh, Wretched Son”, ktorá v sebe integruje výraznú a vydarenú základnú linku, podprahovú atmosféru a nefalšovanú blackmetalovú agresivitu.
Tento energický dojem sa postupne vytráca s tým ako sa nahrávka prepadá až niekam do „funeral-doomových„ rytmov, kde sa dôraz kladie na to čo sa hudobne deje skôr v pozadí na podklade jednoduchých opakujúcich sa motívov.
S týmto ide ruka v ruke aj istá jednotvárnosť a hlavne rytmická repetitívnosť aj v energickejších častiach. Tieto paradoxne poslucháča skôr oberajú o energiu a často nikam nesmerujú (viď. záver „Seek No Shelter, Fevered Ones“). Na druhej strane je v tom cítiť autorský zámer, no niekedy je menej viac a zapĺňať hluché miesta stenou disonantných ambiencií nestačí. Ďaleko menej výrazný vokál a relatívne menej výrazná produkcia výslednemu dojmu taktiež nepomáhajú.
Silno disharmonická, elektrická štylizácia tak zanecháva na jazyku istú nejednoznačne definovateľnú pachuť, ktorú je ťažko hodnotiť. Diabol sa síce miestami skrýva v detailoch a vytvára zaujímavý paradox, keď sa človek musí dostať hlbšie, aby vstrebal drobné kúsky a dokázal vyťažiť z nahrávky to, čo tam autori vložili. Nie je to jednoduchý proces a môže pôsobiť až odradzujúco.
Pôsobivosť sa nedá albumu uprieť, osobne chýba mi však pestrosť a väčšia muzikálnosť, ktorá bola na predchádzajúcom počine jasne definovaná.
Letité vzývání nové Kingovy autorské tvorby je s aktuálním singlem snad již definitině na začátku svého konce, i když musím říct, že 5 let starý ojedinělý kus "Masquerade Of Madness" zněl poměrně výživněji. Tak snad to tak ale kompletní album nenechá.
Posledný koncert zásadnej kapely. Silná finálna zostava s Frantom Štormom a Silenthellom, rytmikou ex-AVENGER a Petrom "Blackoshom" Hošekom, robustný "best of" playlist a poctivé balenie = hodnotný rozlúčkový artefakt. Len ten zvuk mohol byť priebojnejší.
Byli u rozmachu švédského melodického deathu a nahráli dvě alba. To druhé však nevydali, mezitím se rozutekli do jiných skupin. Po třiceti letech se dali znovu do kupy, a kromě nového materiálu vydávají i ono druhé album. Pěkná exkurze do devadesátých let
V rámci žánru celkem unikátní deska s výraznou basou, která k sobě váže epileptické rozervané screamo, epické post-hardcorové pasáže a syntezátorové linky. Italům z Ligurie se povedlo navázat na dřevní klasiku a přidat něco svého.
Přes veškerou maskovanou a krvavou image předvádí obrození MUSHROOMHEAD především tradičnější hardrock/metalovou klasiku. Občas se v riffech, řevu a osobité melodice objeví připomenutí, že skupina měla kdysi své specifické kouzlo, ale to už je dnes pryč.
Hudba téhle party z Manchesteru je ukázkou klasické stoner doom školy a jako posluchač balancuji na vážkách, zda už je to příliš klišé, nebo stále ještě dostatečně zajímavé. Ale odkazy na sabbatovské vlivy celkem fungují, takže snad dobrý.
Jak dí kolega Noisy. Velmi slušná deska, zdařile zlámaná skládanka ULCERATE a GORGUTS postavená však na tučnějších a brutálnějších základech. Těžký poslech, je to jako když chcete vylézt osmičkovou cestu a máte k dispozici tak třetinu použitelných chytů.